Nič nedokončím.

Nemôžem sa prestať smiať. Aj keď by som mala asi plakať. Bohužiaľ patrím medzi ľudí, ktorí niečo začnú a nedokončia to. Bolo to tak vždy. Ako aj pri mojich pokusoch o vytvorenie si denníka. Teda presnejšie o jeho udržiavanie. Vytvoriť si denník je to najjednoduchšie. Ale písať doň viac než dva dni je pre mňa ako 12-minútovka. Zbytočne dlhá a namáhavá. Práve som sa dokázala zaseknúť pri slove namáhavá. Ako správne usporiadať dĺžne? Komické. Po chvíli som mala pocit, že skúmam slovo pochádzajúce z neznámeho kmeňa. Ale k veci. Ide o to, že som si práve dnes vytvorila blog. Teda je zo mňa už veľká blogerka :D. Ale vážne. Vždy ma lákalo niečo napísať. Či už to začalo pri denníkoch a pokračovalo pri presnom naplánovaní a načrtnutí si deja môjho bestselleru, nikdy sa to nedostalo ďalej. Neuveríte, ale štve ma to. Viem, že tam niekde veľmi hlboko vo mne drieme moje umelecké ja, ktoré s pribúdajúcimi rokmi a  totálne pošliapaným svedomím a podporou od rodičov utrpelo. Preto sa naďalej nevzdávam a vymýšľam rôzne veci, ak to môžem tak nazvať, ako ho prebudiť. A skončila som opäť pri písaní. Dnes som dokonca už načrtla dve menšie diela. Jedno je asi štvorriadkové mániodepresívne dielo o tom, ako na ľudí vplýva prázdny papier. Teda môžme to nazvať aj mojou prvou fázou. Fázou začatia. Keď s najväčším zúfalstvom upieram svoj zrak na danú vec môjho záujmu ( v tomto prípade išlo o písanie,takže preto ten biely papier) a neviem čo mám začať. Takže na začiatku vždy býva zúfalstvo a depresse -znie to tak taliansko-česky :D Potom nastáva druhá fáza. To už prichádza na radu môj bestseller v podobe môjho vyžitia sa v knihe Twilight  a seriáli Upírske denníky. Takže si viete predstaviť o čom to asi je. Samozrejme hlavná hrdinka, tak trochu čudáčka, ktorej sa do života zrazu pripletie neobyčajné teleso v podobe nejakého fešného nadčloveka. Bleee, nuda. Mám to naozaj rozpracované. No teda presnejšie. Mám až jednu stranu. A potom príde tretia fáza.....Dajme tomu, že stagnácia, alebo ako pošlete svoje veľkolepé dielo kamoške na kritiku. Áno, cenu najvtipnejší vyhráva získava...ta dá JA. Ale prečo by ste nepotešili blízkeho svojho. No a pri tejto tzv. stagnácii ma už úplne prejde chuť vytvárať veľko-dielo, a mám chuť zas na niečo komické. Lenže aj takých knižných či seriálových predlôh poznám. Takže na to opäť kašlem. Aj keď nie celkom. Možno to blogovanie má niečo do seba. Zistila som totiž, že jedno čo ma nikdy neopustí, je tok mojich vlastných myšlienok a rozhovorov v mojej hlave. A tie sa práve nachádzajú TU. Aj keď som tento blog uzamkla pred zrakmi iných (možno nie na trvalo), určitú časť mňa to dnes naplnilo. Ostáva mi len dúfať, že toto nebude jediný článok, ktorý môj blog bude obsahovať. Už len pre to, ako krásne to znie, môj blog. 

S láskou nádejná blogerka
P.S. A viete čo....nebudem sa schovávať. Veď aj tak, aká je šanca, že by zrovna toto niekto čítal?!